Ako nestratiť motiváciu

10.12.2015 09:26

    V máji som dostal ponuku na podporu jednej spoločnosti, ktorá mala existenčné problémy. Prišli sme do spoločnosti, v rámci troch týždňov sme urobili analýzu, spravili sme pár workshopov a vypracovali plán ako dostať spoločnosť do štandardných profitabilných koľají. Ani neviem ako a s trojtýždňovej analýzy sa zrazu stal osemmesačný projekt ☺

    Tu som uvidel ako je jednoduché naplánovať „niekomu“ projekt. Horšie to už ale bolo s realizáciou a implementáciou toho, čo som naplánoval. A v čom bol problém? Prvé, čo chýbalo hneď od začiatku, bolo jasné zadefinovanie cieľov projektu a jednoznačné prerozdelenie zodpovednosti za riešenie jednotlivých balíkov projektu a kedže som sa stal súčastne aj šéf operation, tak aj samotnou operatívou ktorú bolo tiež nutné zvládnuť. Ak riešite projekt v zabehnutej spoločnosti, je to oveľa jednoduchšie - plníte zákaznícke požiadavky, občas riešite operatívu a máte čas sa s tímom venovať aj riešeniu projektov. V tomto podniku na toto čas nebol. Každodenné riešenie existenčných problémov, ako napríklad zastavenie zákazníka na dlhé obdobie, nemožnosť vyrobiť dobrý produkt a množstvo ďalších, znemožňoval prácu na projekte. Samozrejme, skúsený projektový manažér by mi mohol oponovať, že som si mal lepšie zmapovať prostredie, procesy, kapacity, stakeholdrov alebo vrátiť sa spať a prehodnotiť cieľ projektu ... Na toto ale nebol čas. Operatíva je dôležitá nato, aby podnik fungoval, plnil požiadavky zákazníka a zároveň  aby zákazník napĺňal kasu aspoň s niečím. Bolo teda nemožné zastaviť výrobu a riešiť s pracovníkmi rôzne zlepšenia. A ako sme to zvládli? Ľudia sa prestali deliť  na manažérov, supervízorov a robotníkov. Ak sme chceli, aby sme boli úspešní, museli sme okrem štandardných povinností prispieť aj nad rámec toho, načo som bol zvyknutý. Pokiaľ niekto tvrdí , že je nevyhnutné „ priložiť ruku k dielu“, tak ja si myslím, že v tomto prípade to bolo vykonané doslova. Či sa jednalo o výrobu, zoradenie alebo údržbárske práce. Keď sa ale začalo pomaličky dariť viac a viac, riešenia problémov sme zaimplementovali do projektu a riešili ho spoločne s operatívou. Toto nám dávalo viac  možností vrátiť sa postupne k viacerým oblastiam projektu.

    Jednalo sa však len o jednu stránku. Tým, že v spoločnosti prebiehali rôzne negatívne diskusie, bolo treba ukázať aj niečo pozitívne a ľudí neodrádzať od toho, že to naozaj dobre dopadne a tomu, čo robíme aj skutočne veríme. Vytvorili sme, myslím, veľmi dobrý tím, v ktorom základ predstavuje otvorená komunikácia a dobrá nálada. Chodiť medzi ľudí a tváriť sa demotivovane by nič neprinieslo, a preto stačilo používať základy slušného správania ☺ - pozdraviť , usmiať sa, všetko správne odkomunikovať a ukázať, že vidíme svetlo na konci tunela. Toto bolo nesmierne dôležité, keďže sme  chceli, aby nám tím veril a potiahol to s nami.

    A prečo o tom píšem? Veľa ľudí, ktorých poznám, niekedy nevie prekročiť hranicu svojich kompetencií. Akoby nechceli rozumieť tomu, že ak prekonám samého seba, dokážem niečo viac. Som zvyknutý na očakávania, že úspech sa dostaví sám od seba. Strašne veľa pracujeme so statusom, ktorý máme. Vysoká škola, vzdelanie, pozícia v spoločnosti a podobne... Toto naozaj zahoďte za hlavu a robte veci tak, aby Vás uspokojovali. Chodiť do práce len kvôli peniazom sa nedá. Veľa však dokážu zmeniť vedúci projektov, oddelení, firiem. Ak ten prvý krok vždy príde od nich, je veľká pravdepodobnosť, že sa začnú veci meniť a posúvať ďalej.

    Treba skúsiť a veriť, že to príde. Projekt, o ktorom píšem,  som prežil. A keď píšem že „prežil“, myslím to naozaj doslovne. Projekt sme riešili v spojených štátoch, kde je množstvo špecifických vecí, na ktoré sa nedá pripraviť, ktoré si musíte jednoducho zažiť. Projekt mal prozaický názov „ Phoenix“. Raz hore, raz dole ☺ V rámci projektu som sa cítil niekoľkokrát úplne bezradný a nevedel som si predstaviť, ako sa dá situácia vyriešiť. Čo som ale robil, a v čom pokračujem aj naďalej, je, že sa snažím vždy nájsť niečo pozitívne. Toto som prenášal aj na kolegov a ľudí vo firme. Možno neuveríte, ale fungovalo to.

    Momentálne som po projekte neskutočne vyčerpaný, ale šťastný, že som takéto niečo mohol absolvovať. 12 hodín v práci, sedem dní v týždni a značnú časť trvania projektu bez rodiny a priateľov je veľmi náročné. Budem dúfať, že všetka tá snaha padla na úrodnú pôdu a kolegovia budú z mojej práce ťažiť nasledujúce obdobie.

A ak by sa ma niekto opýtal , či by som išiel do podobného projektu znova, určite poviem áno ☺